Vo Ľvove separatistov nenájdete (Fotogaléria)

Autor: Ján Bača | 4.12.2014 o 19:06 | (upravené 15.12.2014 o 10:06) Karma článku: 11,45 | Prečítané:  22211x

Mesto Ľvov na západe Ukrajiny dnes pripomína Košice v šate Európskeho hlavného mesta kultúry. Vlajky EÚ nájdete na každom kroku.

O Ukrajine sa nikdy nehovorilo tak veľa ako dnes. Je však pravda, že na strednej škole v Košiciach boli Ukrajinci horúcou témou veľkých prestávok. Spolužiaci a ich príbehy o tom, ako len o chĺp unikli besniacim 13 ročným Ťahanovčanom z východu. To sme žrali.

Medzinárodné právo, invázia, neoznačení vojaci a ruská propaganda. Všetko dokonale zapadá na to, aby som si na situáciu spravil vlastný názor. No čo ak je pravda niekde uprostred a všetko je skutočne riadené z vesmíru alebo nejakého bieleho domu.

V novembri sa mi vyskytla príležitosť pozrieť sa na pár dní do ukrajinského Ľvova. Veril som, že sa mi podarí porozprávať sa s miestnymi a spýtať sa na ich názor a pocity z toho, čo sa v ich krajine deje. Bol som jednoducho zvedavý a to je tým najlepším predpokladom pre nové zážitky.

Ak je reč o zážitkoch, tým prvým bola cesta autobusom. V podstate sa jednalo o ukrajinskú verziu žltého študenta. Stewartka, s plynulou ukrajinčinou, ukrajinská telenovela na hlavnom monitore a majstrom zvuku bola polohluchá dáma, sediaca v zadnej časti autobusu. Vládla tam rodinná atmosféra. Stewartka ponúkla svoju deku pre prípad, ak by bola niekomu zima a v cene lístka bol aj teplý nápoj. Kým prišla ku mne, stihol som vygoogliť, ako vďačne odmietnuť.

To, že odchádzate zo Schengenu si uvedomíte až na hraniciach. Hrdo som ukrajinskému colníkovi podal môj cestovný dokument s dvojkrížom. Ten si však vyžiadal iný doklad, aby si overil, že puberťák na pasovej fotografii stojí skutočne pred ním. Colník zvraštil obočie aj pri pohľade na vízum do USA, na ktorom sa môj pas vždy akosi prirodzene roztvorí. Volajte ma paranoidným, no mal som pocit, že nie som na Ukrajine vítaný.

Po prebdenej noci, s poctivo napočúvanou seriálovou ukrajinčinou som vystúpil vo Ľvove. Díler Škoda v starých priestoroch autobusovej stanice bol pre mňa prvým signálom k zbystreniu pozornosti. Ak sa chcete dostať zo stanice do centra mesta, najlepšia možnosť je autobus. Zastávku som našiel ľahko. S čím som však mal istý problém, bolo zistiť kedy autobus do centra odchádza. Nedokázal som totiž nájsť tabuľu s odchodmi autobusov. Pomyslel som si, že ju museli strhnúť nejakí 13 roční vagabundi. O nich už predsa viem svoje. Vo Ľvove však cestovné poriadky nenájdete. Jednoducho ich nemajú. Tí z Ľvovčanov, ktorí už v minulosti navštívili Slovensko či Poľsko, spomínali na autobusové zastávky s cestovným poriadkom s nostalgiou v hlase. Autobus však o chvíľu prišiel a ja som už bol na ceste do centra. 

Od prvého momentu som sa snažil zistiť, v čom je Ukrajina iná a v čom naopak rovnaká ako Slovensko. V čom je Ľvov iný od Košíc či Prešova. To, čo mi buchlo do očí hneď po príchode a sprevádzalo ma počas celého pobytu boli autá. Je zjavné, že na Ukrajine o šrotovnom nepočuli. Nájdete tu všetky modelové rady značky Lada. Vždy keď vycestujem zo Slovenska na západ, mám tak trocha pocit, že cestujem do budúcnosti. Ešte aj dnes. Vykosené lúky popri cestách, zodpovedne triedený odpad či zdieľané autá vo veľkých európskych metropolách. Autopark na Ukrajine mi však pripomínal minulosť a detstvo na Slovensku. To detstvo, v ktorom sme na telesnej výchove hádzali gumené granáty či merali tváre kvôli plynovým maskám. Keď mi jeden Ľvovčan prezradil, že 90. roky boli v ich krajine pomerne divoké, mal som chuť ho na znak spolupatričnosti potľapkať po ramene. Takéto spoločné témičky s Francúzmi či Rakušákmi jednoducho nenájdete. Teraz, keď už všetci jazdíme na tých malých, nových autách sa k tomu vzdialenému rodinnému putu radšej ani nepriznávame.

Najväčšie námestie malo v piatkové ráno zvláštnu, vyľudnenú atmosféru. Raňajky som si kúpil v miestnom McDonalde. Uvedomoval som si, že prichádzam o potenciálne miestne raňajkové pochúťky. Obhajoval som to však tým, že ponuka bola v azbuke a wrap chutil o niečo horšie než inokedy. S mojim raňajkovým menu som si sadol na lavičku na námestí, pozoroval ľudí a nasával atmosféru. Pripadal som si ako turista zo západu. A vlastne som ním aj bol.

Mesto je krásne a pôsobí na vás od prvého momentu veľmi európsky. Ukrajinské vlajky na každom kroku. Dokonca aj chalan z kalifornie to považoval za "a bit too much" a keď to už vraví on... Kombinácia európskej a ukrajinskej vlajky zdobí nejednu budovu v centre mesta. Pred rokom sme takéto zavlajkované mali aj Košice. Tučný účet za vlajky sme vtedy poslali priamo do Bruselu.

Mesto vás privíta omnoho vrúcnejšie než ten colník, ktorý sa neuspokojil s mojou pasovou fotkou. Vo Ľvove si zrazu uvedomíte, kam sa Slovensko od roku 1989 dostalo a že v tomto meste, ktoré je hneď za rohom, túžia ľudia po tom istom. Nie je na škodu si to z času na čas uvedomiť. Napríklad vtedy, keď neveriacky krútime hlavou nad reguláciami výkonu vysávačov či kvôli eurovalu povalíme vládu. Viem, je to trocha mimo mísu, no aj na to som si vo Ľvove spomenul.

Samotní obyvatelia Ľvova sa mi však priznali, že na Ukrajine nenájdem prozápadnejšie mesto, než Ľvov. Čím ďalej na východ by som zašiel, tým ťažšie by som si tvoril názor na Ukrajinu. V Kyjeve vraj nájdem aj takých, aj takých a na východe, tam väčšina ľudí pôjde za tým, kto dá viac. Vysvetlila mi Yrina, ktorá sama pochádza z východnej oblasti a jej otec pracuje ako armádny doktor. "Vojaci, ktorých otec ošetruje hovoria, že bojujú proti mužom s ruskou vlajkou na ramene", odpovedá Yrina na moju otázku či ani oni nevedia, kto stojí proti ukrajinskym vojakom.

Keď som na Ukrajinu vycestoval, bolo to krátko po tom, ako separatisti a ukrajinská vláda vyhlásili prímerie. Z našich médií som mal pocit, akoby sa situácia ukľudnila. Dokonca som sa domnieval, že sa mám Ukrajincov na konflikt a neoznačených vojakov pýtať v minulom čase. Prechádzka Ľvovom ma však rýchlo vyviedla z omylu. Na hlavnom ľvovskom námestí nájdete vojenský stan a vedľa stanu tabuľu s fotografiami rodákov bojujúcich na východe. Nikto s kým som sa rozprával to nenazval inak, než vojnou či bojom. 

Napriek tomu, že Ľvov patrí medzi najkrajšie ukrajinské mestá, veľa turistov som počas svojho pobytu nestretol. Na miestnych trhoch však môžete nájsť mnohé suveníry, nesúce podobizne Putina či bývalého prezidenta Janukovyča. Hitom je dnes Janukovyč na toaletnom papieri.

Celý sobotňajší večer som sa vypytoval na to, aký je vlastne vzťah Ukrajincov a Rusov. Či je problém, ak profesor na škole verejne podporuje separatistov alebo aké sú rozdiely medzi ukrajinčinou a ruštinou. Z ničoho nič mi dievča menom Nastya, ktorá sa mi už predtým priznala, že má veľmi rada futbal, trocha stíšeným hlasom pošepkala: "Ak chceš, naučím ťa ukrajinskú pesničku o Putinovi. Vymysleli sme to my, futbaloví fanúšikovia, ale radi ju majú všetci... Puuuutiiin chujlov, Puuuuutiiiin chujlov"... a takto to Nastya opakovala dookola. Chujlov vždy trocha tichšie než Putin. Neviem či preto, lebo je dáma alebo to tak spieva vždy, keď nevie, aké osadenstvo popíja v bare.

Z Ľvova som odchádzal v nedeľu večer. Plán na nedeľné poobedie však nebol nijako ambiciózny. Prejsť si ešte raz miesta, ktoré ma počas pobytu zaujali, prípadne si ešte dať čokoládu v populárnej kaviarni v centre mesta. Namiesto pokojného záveru môjho výletu, si na mňa Ľvov na nedeľu nechal svoje najväčšie tromfy. Zrejme práve kvôli tej nedeli nedám na Ľvov nikdy dopustit. Na hlavnom námestí, kde som si v piatok po príchode užíval McKávu, sedeli starí páni v tých najlepších oblekoch, ktoré doma našli. Hrali šachy, karty a kadečo iné. Tie kvalitné súboje, ktorých víťaz už roky nie je vopred istý, sledovali mnohí zvedaví starci. Tie nižšie ligy prebiehali dôverne medzi štyrmi očami.

Na uliciach hrali mladí, vystajlovaní muzikanti anglické pesničky. Úryvky textov piesní, ktoré som nepoznal a zaujali ma, som si zapisoval a neskôr doma hľadal a púšťal. Pripomínali mi tú jedinečnú atmosféru, ktorá ma vtedy vo Ľvove v čase "prímeria" medzi separatistami a Ukrajincami tak očarila.

Keď som plný emócií prešiel z najväčšieho námestia do centra mesta, s cieľom dať si pred odchodom spomínanú horúcu čokoládu, čakal na mňa ďalší veľký zážitok. Keby som bol na výlete v nejakom španielskom mestečku, niečo ako pouličné tango by ma nemohlo prekvapiť. Ak však na niečo také narazím v ukrajinskom Ľvove, začiatkom novembra, považujem to za malý nedeľný zázrak. Priznám sa, že som sa snažil jednotlivé páry len tak, sám pre seba odhadnúť. Ktorý z párov chodí na toto námestie tancovať tango každú nedeľu už roky a ktorý z pánov využíva ľvovské tango ako zámienku na pohár vína so svojou obľúbenou študentkou na fakulte. Netušil som však, že nedeľná dávka emócií vo Ľvove ešte neskončila.

Keď som si myslel, že ma nečaká nič iné, ako cesta preplneným autobusom na stanicu, zahliadol som na druhej strane námestia dav ľudí a napriek hudbe, ktorá ozvučovala tanečný parket, som započul surové zvuky živej gitary. Keď som sa predral davom tak, aby som čosi videl, speváčka v tú chvíľu dospievala a uviedla akéhosi vojaka z východného frontu. Ten, tak ako všetci rečníci či speváci, ktorí na pódiu vystúpili, mocne zvolal Slava Ukrayini a všetci ľudia naokolo, ženy či deti, jedným hlasom odpovedali Gerojom Slava. Vojak popisoval situáciu na východe. Na plátne sa premietali fotografie vojakov a zranených. Bol to silný zážitok.

Ľvov je skutočne krásne mesto a pokiaľ to bude v budúcnosti možné, navštívte ho. Po návrate z Ukrajiny som veľa rozmýšľal nad našim členstvom v EU aj v NATO. Rozmýšľal som nad gumenými granátmi počas hodín telesnej výchovy aj o pohnutých 90. rokoch, keď ešte na Slovensku jazdili tie staré autá. Ukrajina je dnes v komplikovanej situácií. Jedno je však po mojej návšteve Ukrajiny isté.

Ľvov v tom má jasno.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Anton Zajac: Jediná šanca pre Slovensko je nová slušná strana

Nežijeme v liberálnej demokracii, ale v oligarchii, hovorí spolumajiteľ Esetu Anton Zajac.

PRIMÁR

Lekári sa môžu mýliť. Päť príbehov o zlej diagnóze

Nikto netúži byť medicínskou záhadou. Ale je jednoduché sa ňou stať.

EKONOMIKA

Nové pravidlá zásadne ovplyvnia ľudí. Dlžníkov aj exekútorov

Sociálna poisťovňa môže siahnuť na účet aj bez exekútora.


Už ste čítali?